Pages

30 May 2011

V Košiciach vás čaká pohoda, výborné jedlo a dokonca super shopping

Iste. Deň v Košiciach sa dá stráviť na rôzne spôsoby. Môžeme posedávať na kávičke s kamošmi z vysokej školy, ponavštevovať všetky pamätihodnosti a ani vidina dobrodružstva na Luníku IX. nie je úplne na zahodenie. Minimálne sa z toho môže vykľuť príbeh vhodný rozprávania na párty.

Keď som sa ale doviezla autobusom č. 23 z letiska do centra mesta, hneď mi bolo jasné, že tento deň nebude ani o stretaní s kamošmi a už vôbec nie o žiadnych dobrodružstvách. Atmosféra centra mesta ma jednoducho dostala hneď zrána. O 8:30. Na toto som pri odlete z Bratislavy pripravená nebola. To, že ma tu ovalí všade prítomná „príjemnosť“? To mi naozaj nenapadlo. Pamätám si, ako som sa raz v sobotu ráno zobudila v Kodani. Tiež som si ako prvé chcela pozrieť hlavne jej centrum. A úplne rovnako ma vtedy očarila tá príjemná nálada, ktorá človeku pomáha zastaviť sa, ovoňať ruže a užiť si kúsok života bez stresu (ako hovoria Američania: stop and smell the roses).

         Zobúdzajúce sa mesto

Porovnávať Košice s Kodaňou je asi hlúposť. Ale predsa len. Veď aj Košice majú silnú cyklo komunitu. Ukazujú ľuďom, že využívať bicykel ako svoj primárny dopravný prostriedok je nielenže v poriadku, ale aj realizovateľné. Na pravidelných happeningoch dokazujú, že bicyklovať sa dá v šortkách a tričku, ale aj v obleku, kostýmčeku, či v oblečení vhodnom na večerné rande v divadle. Košice tiež majú svoju dávku upokojujúcej vody. V samotnom centre mesta a blízkom parku sa nachádza niekoľko fontán a centrom preteká mini potôčik. Áno. Kodaň má bicyklov a vody omnoho viac, ale pocit na duši mi obe mestá zanechali rovnaký.

       Košické fontány

V piatok o 8:30 ráno som teda v centre vystúpila z autobusu, prešla som popri Hoteli Double Tree by Hilton k najbližšej lavičke a čakala som, čo sa bude diať. Mesto sa pomaly zobúdzalo, na chrbte som cítila začínajúci sa príjemný teplý deň. Neskôr som sa išla prejsť a pozorovala som čašníčky ako rozkladajú na terasách kaviarní a reštaurácií stoličky. Okolo 10:00 som sedela pri jednej z fontán a s napätím som očakávala, kedy sa konečne začne také to pobehovanie ľudí meškajúcich do práce, na stretnutie, do školy.... Jednoducho kedy sa tu začne život ako ho poznám z Bratislavy. A nič. Nič. Neviem, čím to je. Ale s nervozitou som sa tu nestretla celý deň. Možno to bude aj prichádzajúcim letom. Možno to bude tou vodou alebo všadeprítomnou zeleňou a vysadenými kvetmi.

       Košická voda, zeleň a kvety

Mala som šťastie. V piatok ešte stále prebiehal festival pouličného umenia a hudba v meste hrala zo všetkých kútov. Ozaj a decká sa predbiehali v súťažení, kto ostane suchý, keď vbehne do „spievajúcej fontány“.

       Košická spievajúca fontána

video


O druhej poobede som si povedala, že je čas na ľahký obed. Taliansku reštauráciu s terasou som vybrala ako vhodný objekt na obedovanie ešte počas rannej prechádzky. Jednak ma zaujalo to, že je talianska J, jednak červené „režisérske“ stoličky.

       Môj taliansky obed

Neskôr som sa rozhodla pre objavovanie košických nákupných možností. Predsa len mi stále chýbajú topánky na moju júlovú svadbu a k ich objednaniu cez internet som sa stále neodvážila (aj keď také, čo som našla na jednej z amerických fashion stránok som zatiaľ nikde nevidela). No a v Bratislave som doteraz šťastie nemala. Lebo evidentne nevesta s inými ako bielymi alebo hnedými (!!!) topánkami neexistuje (týmto neformálne vyzývam slovenských predajcov obuvi, aby držali farebné saténové lodičky, topánky, sandálky .... aj v lete. Lebo hoci plesová sezóna je v zime, veľa svadieb je práve v teplom letnom období).

Najskôr ma zaujal Alizé outlet, ten bol však zatvorený. Či je v rekonštrukcii alebo je ešte stále len pred otvorením som sa z informácii na sklenených dverách nedozvedela. Nebudem vás ale nudiť príbehom „Ako Lenka topánky hľadala“. Radšej vám prezradím, kde som ich nakoniec našla. V centre mesta, nie ďaleko od mojej obedovej destinácie, sa nachádza predajňa SEMPRE s veľmi milými a ochotnými predavačkami. Neviem ešte na istotu, či toto sú tie svadbové, minimálne sú však náhradníčky ak neobjavím tie, čo som pôvodne chcela. Ozaj, a sú veeeľmi pohodlné. No a predavačky mi ešte prezradili, že ich mala obuté aj Tina v Superstar. Telku síce nepozerám, ale asi to je super, keď ich vybrala sama superstáristická štylistka J

       Potenciálne svadobné topánky

Nakoniec som sa vybrala vysondovať aspoň dáku senzáciu do hotela Double Tree by Hilton, kde boli počas majstrovstiev sveta v hokeji ubytovaní hokejisti z USA, Kanady, Bieloruska a Francúzska. Nezistila som pre vás ale nič. Buď bol šéf recepcie veľký diplomat, alebo boli všetci títo hokejisti naozaj takí veľkí profesionáli a tak veľmi disciplinovaní ako vravel. Nikto nič nevyviedol, nikomu nič nezmizlo. Podľa jeho slov sú predsa len Kanada a USA také krajiny, pri ktorých by si ani podobné faux pas nemohli dovoliť. A tak mali okrem bežnej hotelovej ochranky a polície zabezpečenú aj ochranku špeciálnu. Chcela som sa ísť aj odfotiť do niektorého z veľkých apartmánov, kde bývali šéfovia severoamerickej výpravy. V tom však prišla ďalšia manažérka hotela a začala so šéfom recepcie riešiť hosťa, ktorý evidentne zdúchol bez zaplatenia. A tak som bola tento krát diplomatkou ja a nechala ich venovať sa krízovému manažmentu.

               Senzačný dezert na terase hotela Double Tree by Hilton

Bez senzácie som odísť ale nechcela. Snáď tu ponúkajú aspoň senzačné dezerty, povedala som si. Usadila som sa na terase a objednala si trojfarebný krém z mascarpone a zelený ľadový čaj. Môj deň v Košiciach bol takmer na konci. Vychutnávala som si skvelý dezert, posledné slnečné lúče a snažila som sa do svojej duše vpiť čo najviac z košickej atmosféry. Aby som si ten pocit pamätala, keď pre vás o ňom budem písať. Lebo o niekoľko minút som už sadala na autobus smer košické letisko. A odtiaľ ma už lietadlo zobralo domov do Bratislavy.  

       Cesta späť do Bratislavy 




No comments:

Post a Comment