Pages

14 November 2013

Bolesť duše

photo c/o used under CC licence 




















Ťažký pôrod a pôrodné komplikácie zapríčinili, že absolútne zdravé bábätko sa mi narodilo s ochrnutou rukou. Diagnóza: paréza brachiálneho plexu. Vojtova metóda, vyšetrenia a hľadania vhodných terapií sa stali mojím zamestnaním na plný úväzok. Písať o tom dnes chcem nie aby som si liečila svoju ubolenú dušu. Verím, že väčšinu tej cesty mám za sebou. Ale aby som o ňom mohli prečítať maminy/ženy, ktoré tým procesom práve prechádzajú. Aspoň pre mňa bolo hľadanie podobných príbehov útočiskom v čase, keď mi bolo najhoršie. Keď som vedela, že v tom nie som sama, hoci som žiadnu z tých žien nekontaktovala.

Návratom z pôrodnice pre mňa začal kolotoč starania sa o neustále plačúce a traumatizované novorodeniatko, učenie sa ako s ním zaobchádzať, ako s ním cvičiť, študovanie o diagnóze, ktorej som nerozumela a slzy. Moje. A hrozný pocit nespravodlivosti.

Neustále som si uvedomovala, že to nie je také zlé. Že predsa na svete existujú ľudia, ktorí sa majú omnoho horšie a ťažšie, že existujú rodiny, ktoré sa pasujú s omnoho horšími diagnózami. Ale pochopila som, že toto nie je cesta pre vyliečenie mojej duše. Že v prvom rade musím akceptovať novú situáciu ako realitu. Ako to, čo teraz žijem. Ponoriť sa do svojho smútku, lebo toto je môj život, moja realita. Nežijem príbeh nikoho iného, iba ten svoj. To bolo pre mňa veľmi oslobodzujúce. Keď som sa zrazu nemusela porovnávať s tými, čo to mali ľahšie alebo ťažšie. Keď som si dovolila prežívať len to, čo bolo moje. Bez výčitiek, že niekto to má omnoho horšie.

Myslím, že pre ženu je prirodzené žiť vo svojich pocitoch. Ale akoby sme sa ich začali báť. Akoby keď prichádza akékoľvek varovanie pred emocionálnym vlnobitím, potrebujeme ho rýchlo vypnúť. Upokojiť hladiny aj keď dáko umelo. Zapneme rádio, či telku, surfujeme po nete, len aby sme tie svoje pocity nepočuli.

Ale práve to vykúpanie sa v oceáne vlastných emócií je neskutočne oslobodzujúce. Keď si dovolím ich vnútorne naplno prežiť, voľne s nimi žiť. Iba vtedy dokážu vypovedať všetko potrebné. Až nastane čas, keď už nie je viac slov a ja ich môžem pustiť. Môžem sa nadýchnuť a povedať, ďakujem za skúsenosť. Bola to jazda, ktorá bude mať následky celý život. Tými následkami ale nebude zatrpknutie a horkosť nad životom. Lebo tie som si prežila, hoci veľmi intenzívne, ale stačilo. Bolo mi jasné, že musím v sebe nájsť odpustenie a pustiť do svojej duše znova život. Znovu dovoliť môjmu ja narodiť sa do svojej nespútanosti, odvahy a radosti zo života.

V tom čase som si aj intenzívne uvedomovala svoje šťastie. Vďaka rodine sme sa nemuseli obávať o uhradenie akýchkoľvek terapií pre moju dcéru. Ak by som žila v Amerike, alebo hoci aj tu, a bola by som nútená súdiť sa s nemocnicou, len aby som mala peniaze na jej liečenie, musela by som prežívať svoju bolesť dokola niekoľko rokov.

V tom čase mi najviac pomáhali sms-ky od mojej sesternice. Krátke správy typu "myslím na teba" "mám ťa veľmi rada" ma zakaždým potešili. Nesmierne.

Možno to je návod aj k tomu, ako komunikovať s človekom, ktorý si práve prežil najväčšiu traumu života. Kate Suddes vo svojom článku o synčekovi, ktorý sa narodil mŕtvy, napísala, že by bola rada, ak by o tom mohla hovoriť.  Jasné, že nikto ťa dokonale nepochopí, ak nemá tú istú skúsenosť. Ale to neznamená, že to s tebou nemôže zdieľať. Podľa mňa je dobré sa naučiť empatii a zhovievavosti. Naučiť sa spomaliť a stáť pri ľuďoch, na ktorých nám záleží, alebo aj pri tých, ktorí sú pre nás cudzí.

Zdieľanie príbehov je oslobodzujúce. Možno práve preto toľko ľudí píše knihy, či blog. Lebo zrazu nemáme svoju komunitu, s ktorou by sme ich zdieľať mohli.

Lenka

PS: tu sú linky na články, ktoré sa ma nejakým spôsobom v poslednom čase dotkli:
Rachael Kincaid: Where the hurt is
Kate Suddes: I had a stillborn baby
Rozhovor s mladou tenistkou Romanou Tabakovou
A krátky príbeh o tom, ako nosiť krásnu ženu v náručí

No comments:

Post a Comment