Pages

04 December 2013

O (ne)klamaní


Minulý štvrtok som bola na prednáške TEDx Salon na tému kritické myslenie. Boli tam traja rečníci: geológ/popularizátor vedy, známy slovenský spisovateľ a riaditeľ Transparency international. Geológ hovoril o vedeckej metóde (pre obyčajných ľudí je z nej dôležité najmä uvedomenie si že korelácia neznamená kauzáciu), spisovateľ o tom ako čítanie kvalitných kníh otvára našu myseľ a riaditeľ o rozličných šnúrkach, za ktoré sa v mediálnom svete ťahá a tiež o tom, aké je dôležité informácie z médií selektovať.

To len tak na zhrnutie.

Z celého večera vo mne ale zanechali najväčší dojem rozhovory s rečníkmi po prednáškach. Po nejakom čase sme s jedným z nich skĺzli do rozhovoru o hovorení pravdy. Tvrdil, že white lies (biele/nevinné klamstvo) je v poriadku a v živote takmer nevyhnutné. Ostala som prekvapená (nečakala som to) a pýtala som si príklad.

"Tak napríklad, keď sa ma ráno frajerka opýta, či vyzerá dobre. Keď sa mi páči, poviem jej, že vyzerá super. No a keď nie, nepoviem jej predsa, že vyzerá hrozne. Poviem jej, "je to OK"".

Dobre, toto ešte beriem. Ale ďalší príklad ma fakt šokoval.

"Keď mi lekár za zatvorenými dverami povie, že môjmu príbuznému, ktorý teraz leží v nemocnici, ostávajú 3 dni života, jasné, že mu budem klamať, keď sa spýta, čo mi lekár hovoril. Veď ho predsa chcem chrániť!"

Ehm... Čo? Ostala som prekvapene zízať. Chrániť? A pred čím? Slovne som nereagovala, ale moje myšlienkové pochody sú nasledovné:

Čo je to za kultúra, kde nedokážeme akceptovať vlastnú realitu a ľudia nás musia pred ňou chrániť? Prečo sa vlastne tak strašne bojíme pravdy? A ako vieme, ako by tú pravdu prijal ten konkrétny nám blízky človek? Nie sme tu predsa každý sám za seba?

Nehovorím, že som nikdy neklamala. Ale čím som staršia, tým sa mi viac potvrdzuje, že otvorená komunikácia je ideálny typ komunikácie. Keď vždy viem, na čom som. Neznášam klamstvá, fabulácie, citové vydieranie a pod. Chcem, aby ľudia som mnou hovorili otvorene a nie v heslách, v akejkoľvek situácii. Iba tak mám možnosť sa (s potenciálne aj krutou) realitou vyrovnať a prijať ju.

A to isté chcem umožniť aj ľuďom, s ktorými komunikujem ja. Áno, niektorí ľudia vyžadujú špeciálne volené slová (najmä ak vieme, že sa ľahko urazia) a niektoré témy s nimi proste nemožno otvárať. Chápem a poznám. Ale je pre mňa vždy úľavou, keď mám s niekým rozhovor, kde si presne pomenujeme, čo je čo.

Či nemám v živote situácie, pred ktorými sa mi chce zachumlať do klbka a tváriť sa, že neexistujú? Mám. Veruže mám. A chce sa mi pred nimi skrývať. A často sa aj určitú dobu skrývam. Ale učím sa. Učím sa, že mnoho vecí v našom živote sú o prostom rozhodnutí. A ja sa chcem rozhodnúť životu čeliť. Proste to prekusnúť a ísť ďalej. Aj keď je to ťažké, aj keď je to trápne ... Či sa im stopercentne darí? Ani náhodou. Ale pokúšam sa. A to mi zatiaľ musí stačiť.

No comments:

Post a Comment